Hra namiesto písomky

Kvíz sme vymenili za strašidlo

Blíži sa koniec školského roka, naše (ale aj detské mozočky) finišujú, chŕlia zo seba posledné kvapky vedomostí, ktoré krvopotne zbierali celé predchádzajúce obdobie a snažia sa z posledných síl ešte prehovoriť do hodnotenia svojej práce v škole. Priznajme si, väčšina z nás to necháva tiež na poslednú chvíľu, na moment a tú strašnú vetu: „Bude ešte posledná písomka, máš šancu si to opraviť a dokázať, že si lepší ako tie známky.“ Áno, povie si dieťa, ktoré má záujem o zlepšenie. Ja mu/jej (cháp učiteľovi) dokážem, že musím mať lepšiu známku. Čo čert (a možno nikto zo zúčastnených strán) nechcel, práve v tejto chvíli, v rozhodujúcom okamihu, pod tlakom okolia a vysvedčenia, sa to nie a nie naučiť. Stres, zablokovaná hlava, strach. Nech už je príčina akákoľvek, nejde to. A preto by sme na tieto „záležitosti“ mali myslieť aj my, pedagógovia. Nie, nevravím, že známky dávať zadarmo, to nie. Len vymyslieť nejaký spôsob, aby deti nemali pocit, že budú postavené pred ťažkú skúšku, ktorá „rozhodne“ o všetkom. Priviesť ich k učeniu zábavným spôsobom, niečím, čo ich bude viac baviť, motivovať, kde samé deti budú chcieť poznať a vedieť viac. My s piatakmi sme sa o niečo podobné pokúsili.

Očakávania pred novou formou „opakovania“ boli rôznorodé.

Takmer polročné opakovanie geografie. Ako strašne to znie. Ale súťažnou, hravou formou televízneho kvízu sme to zvládli pomerne úspešne.

Pracovné prostredie súťaže.

O čo išlo? O jednoduchý program, ktorý v sebe obsahuje tematické okruhy a z každého okruhu viacero otázok ohodnotených bodmi podľa náročnosti. Deti samé si zvolia tému, aj hodnotu a tým aj náročnosť otázky, pričom zbierajú bodíky. Mali by ste vidieť ten zápaľ, každý človiečik sa chcel predviesť, že aj on vie odpoveď na tú ktorú otázku, badať bola aj ľútosť z toho, že toto učivo mi nejak ušlo, nebudem mať body, prečo som sa to lepšie neučil. O dramatické chvíle, kedy sa deti nahlas tešili z množstva získaných bodov, kedy sa obviňovali, že TY si mi poradil zlú odpoveď, kedy sa s hrdosťou pozerali na ostatných, ktorí odpoveď nevedeli, o takéto chvíle núdza nebola. Jednoducho nálada napriek tomu, že sme mali opakovanie množstva poznatkov, bola fantastická. Odpovedajúci chceli viac otázok, dlhšiu hodinu, jednoducho mali požiadavky, ktoré už v škole často nepočuť.

Nie, vôbec tie otázky neboli ľahké. Ale body chcel každý.

Čo ale prekvapilo aj mňa je, že pre daný softvér deti samé začali prinášať otázky s odpoveďami, aby sme ešte opakovali, rýchlo prebrali nové učivá, že sa budú učiť lepšie, aby získali viac bodov. Jednoducho slová, ktoré pedagogickej duši ulahodia viac, ako teplé chutné jedlo hladnému človeku. Napriek prvotným mojím nákladom, aj časovým aj so získavaním softvéru a učenia sa, bol to zážitok, ktorý budem veľmi rád a čo najčastejšie opakovať. A čo vy?